Numizmatix

    Na tejto stránke sa dozviete zaujímavosti zo sveta mincí. Nakúpite, vymeníte len na...   Numizmatix

  spať na hlavnú stránku

História


Vyhlásenie Slovenského štátu slovenským snemom

Vznik samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bol výsledkom pôsobenia viacerých faktorov. Mníchovská dohoda
a pragmatický postoj západných demokratických veľmocí umožnili geopolitický prienik nacistického Nemecka do
strednej Európy. Pri svojej agresii voči česko-slovenskému štátu využilo na jeho rozbitie aj národnoemancipačný
proces slovenského národa, ktorý bol reálnym faktom, hoci limitom slovenských štátoprávnych ambícií bola dovtedy
len autonómia v rámci väčšieho štátneho celku. Vzhľadom na svoju dynamiku v medzivojnovom dvadsaťročí však
obsahoval v sebe potenciál evolučne dospieť až k samostatnej štátnosti.

Vyhláseniu samostatného štátu bezprostredne predchádzal vojenský zásah celoštátnej česko-slovenskej vlády na
Slovensku (tzv. Homolov puč). Odhodlala sa k nemu v snahe zabrániť pozvoľnému rozpadu česko-slovenského štátu,
ktorý by v budúcnosti mohol byť z medzinárodnoprávneho hľadiska potenciálnym problémom pri jeho obnove. Prezident
Česko-Slovenskej republiky Emil Hácha v noci z 9. na 10. marca 1939 odvolal z funkcie predsedu autonómnej vlády
Jozefa Tisa a vyhlásil mimoriadny stav. Odvolanie sa uskutočnilo bez participácie orgánov Snemu Slovenskej krajiny,
ktorú požadoval ústavný zákon č. 299/1938 Zb. Na Slovensku bola nastolená vojenská súdno-administratívna diktatúra,
keď generál Bedřich Homola okamihom zverejnenia príslušnej vyhlášky prevzal celú správnu a súdnu moc na území Slovenska
do svojich rúk. Internovaných bolo viac ako 200 čelných predstaviteľov verejnej správy i vládnucej strany– Hlinkovej
slovenskej ľudovej strany (Strany slovenskej národnej jednoty). J. Tiso prijal zosadenie bez odporu a odobral sa na
svoju faru v Bánovciach nad Bebravou. Za predsedu vlády Slovenskej krajiny bol najprv na niekoľko hodín menovaný Jozef
Sivák, ktorý sa však v tom čase nachádzal mimo územia republiky. Vzápätí bol nahradený Karolom Sidorom, čelným
predstaviteľom vládnucej strany.

Dramatickú situáciu využilo nacistické Nemecko na definitívnu likvidáciu Česko-Slovenska. Po tom, čo K. Sidor však
odmietol nátlak Hitlerových emisárov, aby okamžite vyhlásil osamostatnenie sa Slovenska, rozhodli sa predstavitelia
nacistického Nemecka realizovať svoje zámery cez najvyššieho predstaviteľa HSĽS-SSNJ J. Tisa. Využili pritom ústavne
sporný spôsob jeho odvolania z funkcie a vyhlásili, že ho naďalej považujú za predsedu slovenskej vlády. Na faru do
Bánoviec nad Bebravou mu bolo doručené pozvanie A. Hitlera na priame rokovania v Berlíne. J. Tiso si následne nechal
schváliť mandát na rokovanie predstaviteľmi vlády Slovenskej krajiny i vládnucej strany. 13. marca 1939 bol Berlíne
protokolárne prijatý na úrovni hlavu štátu, čo malo do istej miery prejudikovať výsledky rokovaní. Po oznámení zámeru
A. Hitlera definitívne likvidovať Česko-Slovensko mu boli predostreté dve možnosti – vyhlásenie samostatnosti alebo
„ponechanie Slovenska svojmu osudu", čo v podstate znamenalo rozdelenie medzi susedné štáty. Atmosféru nátlaku a krajnej
núdze ešte umocnilo inscenované oznámenie o pohybe maďarských vojsk pri slovenských hraniciach. Tiso odmietol nátlak
A. Hitlera, aby okamžite cez rozhlas vyhlásil samostatný Slovenský štát a trval na ústavnom riešení. Telefonicky požiadal
prezidenta Háchu o zvolanie Snemu Slovenskej krajiny na ďalší deň - 14. marca 1939. Snem po informačnom referáte J. Tisa
o rokovaniach v Berlíne schválil vznik samostatného Slovenského štátu.

Ústavnoprávne základy vzniku Slovenského štátu položil zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939. V § 1 bola Slovenská
krajina vyhlásená za samostatný štát a Snem Slovenskej krajiny sa stal Snemom Slovenského štátu (používal sa aj názov
Slovenský snem). V § 2 bol provizórne ustanovený najvyšší orgán výkonnej moci vláda, ktorú menovalo Predsedníctvo snemu.
Tretí paragraf bol recepčnou normou, na základe ktorej mali zostať v platnosti „všetky doterajšie zákony nariadenia a
opatrenia ... so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu". Štvrtý paragraf zákona bol zmocnením
vlády na legislatívnu činnosť, t.j. na vydávanie noriem zo silou zákona. Zákon č. 1/1939 Sl. z. bol teda akousi malou
provizórnou ústavou, ktorá konštituovala „ústavné jadro" vznikajúceho štátu v podobe dvoch najvyšších orgánov zákonodarnej
a výkonnej moci – snem a vládu a zároveň upravila aj ich vzájomný vzťah.

Ladislav Rybárik, 2015

ladislav.rybarik@gmail.com